Z histórie Novohradu...

Z územia Novohradu pochádzajú archeologické nálezy z doby kamennej, bronzovej i železnej. V kotlinách introvulkanickej brázdy sa sústreďovali slovanské osídlenia /od 7.stor.n.l./ Maďari sa tu usídlili v 10.storočí. Novohrad - historické územie v južnej častI stredného Slovenska a v severnej časti Maďarska. Názov má podľa hradu Novohrad /slovan. Novograd, maď. Nógrád/. Novohradský komitát vznikol na prelome 10. a 11. storočia. Z cirkevno-správneho hľadiska patrila severná časť Novohradu /N/ do ostrihomskej arcidiecézy/ Veľký N. maior comitatus Neogradiensis/, južná časť do vácovskej diecézy /Malý N., minor c.N./. Pôvodne k nemu patrilo aj územie Hontu a Malohontu.
V polovici 15.storočia územie ovládli Jiskrovci a bratríci. Erbová pečať Novohradu-od r. 1551 bol rytier s mečom, na štíte s päťcípou korunou/symbol ochrancu Novohradu/. Zástava sa používala už v období protitureckých bojov, spočiatku mala striebornú farbu, od r.1663 modrú s erbom Novohradu. Územnú celistvosť' Novohradu porušili Turci, ktorým v druhej polovici 16.storočia podarilo podmaniť takmer celú stolicu /dobyli aj hrady Novohrad, Fiľakovo, Modrý Kameň, Divín, Šomoška, Salgó a iné/. Novohrad sa definitívne zbavil tureckej nadvlády až po r. 1686. Novohrad sa rozprestieral na ploche 4 276 km2 po obidvoch stranách rieky Ipeľ'. Na západe hraničil s Hontom, na severe so Zvolenskou stolicou, na východe s Gemer--Malohontskou a Hevešskou stolicou, na juhu s Peštiansko-Pilíšsko-Šoltskou stolicou. Administratívne centrum bolo pôvodne na Novohrade, správa zemianskej stolice sídlila do pol. 16.storočia v Balážskych Ďarmotách /Balassagyarmat/, po vyhnaní Turkov v Lučenci a od 1790 opäť' v Ďarmotách. 17.storočie bolo vyplnené bojmi medzi súperiacimi mocenskými skupinami habsburskej ríše. Začiatkom 18. storočia stolicu zasiahlo aj protihabsburské povstanie Fr.Rákócziho II. Od roku 1849 územno-správnym celkom bola Novohradská župa.
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní /1867/ nastáva čulý rozvoj regiónu, ktorý bol narušený I. svetovou vojnou. Po rozbití Rakúsko-Uhorskej monarchie severná časť' Novohradu sa včlenila do Československej republiky /výjmuc r. 1938-1945, keď časť slovenského Novohradu patrila Maďarsku/. Po oslobodení /1945/ slovenský región patril do Banskobystrického neskôr Stredoslovenského kraja. Podľa posledného územno-správneho členenia sú tu okresy Lučenec /56 obcí/, Veľký Krtíš /71/, Poltár /22 obcí/, ktoré patria do VÚC Banskobystrického, štát Slovenská republika /od r.1993/.

Hospodársky vývoj Novohradu súvisel s prírodným prostredím jeho územia. Banské tradície charakterizovali ťažba úžitkových nerastov /rudy Cinobaňa, Lovinobaňa, uhlia Salgótarján,Veľký Krtíš/, dreva a poľnohospodárska výroba. Novohrad bol významnou obilninárskou produkčnou oblasťou /pšenica, ovos/, prevládali ovocinárstvo, vinohradníctvo, chov dobytka, oviec a ošípaných. Od 16.storočia nastal aj rozvoj cechov a remesiel Modrý Kameň, Fiľakovo, Lučenec, Divín, Halič, kde boli aj trhové a obchodné strediská. Od druhej pol.19.storočia nastáva rozvoj priemyslu, ktorý sa sústreďoval do Salgótarjánu /železiarne, ťažba uhlia/, Lučenca /smaltovne, poľnohospodárske stroje/, významné boli aj súkenky /textilný priemysel/ v Haliči a Opatovej, sklárska výroba /Zlatno, Utekáč, Poltár/, keramický priemysel Lučenec. V súčasnosti perspektívy má silikátova hospodárska zóna Lučenec-Poltár. Vzhľadom na výhodnú geografickú polohu a nerastné suroviny má Lučenec a okolie veľký potenciál a predpoklady pre ďalší rozvoj aj z celoslovenského pohľadu a transhraničnej spolupráce s Maďarskom.

Kultúra sa spočiatku rozvíjala pri kláštoroch /Lučenec-Opatová, Sečany a Fiľakovo/.
Z národných kultúrnych pamiatok /okrem spomenutých hradov/ sú to gotické kostoly s nástennými maľbami /Stará Halič, Ľuboreč, Turičky/. Rímsko-katolícka cirkev patrila do roku 1776 do sféry Ostrihomu, potom pod Rožňavské biskupstvo. Rozvoj protestantizmu nastáva od pol. 16.storočia hlavne v oblasti školstva. Lučenec z kalv. gymnázia sa vyvinulo od r. 1833 na lýceum s kurzom filozofie, práva a teológie. Evanjelické gymnázia boli vo Fiľakove a v Lučenci.
Evanjelická augsburská cirkev-novohradský seniorát /1603/ bol spočiatku zaradený do Breznianskej superintendencie, v r. 1734-1893 bol súčasťou Banského dištriktu, do r. 1918 patril do Preddunajského dištriktu, od r.1919 je v Západnom dištrikte.
V Lučenci sú v súčasnosti dve vysoké školy a početné stredné školy. Bohaté sú aj regionálne literárne tradície. Pôsobili tu poéti a literáti, ktorí tvorili slovensky i maďarsky ako Valentín Balaša, Ján Rimay, celý rod Madáchovcov /z nich vynikol lmrich Madách autor drámy "Tragédia človeka"/. Zo slovenských spisovateľov spomenieme napr. Bohuslava Tablica, Kolomana Banšella a Boženu Slančíkovú- Timravu a i. s prezentáciou v Literámom múzeu I. Madácha v Dolnej Strehovej a v pamätných izbách. Literárne a odborné diela sú v knižniciach: Novohradské knižnice v Lučenci a Salgótarjáne a v mestských knižniciach. Novohradský župný archív je v Salgótarjána a Štátne okresné archívy sú v Lučenci, Veľkom Krtíši a v Poltári.
Bohatú ľudovú kultúru a folklór dokumentujú Novohradské múzeum v Lučenci, mestské múzeá vo Fiľakove, Poltári, Múzeum bábkárskych kultúr a hračiek v Modrom Kameni. Umelecké diela /maliarov, výtvarníkov/ sústreďuje Novohradská galéria v Lučenci, sklárske zbierky v Zlatne. Rozmanitá a pestrá je príroda Novohradu. Chránená krajinná oblasť Cerova vrchovina, Národné prírodné rezervácie s náučnými chodníkmi napr. Šomoška, Salgó a i. Možnosti turistiky spojenej s kultúrno-poznávacou i rekreačnou činnost'ou /vodná nádrž Ružiná, termálne kúpalisko Dolná Strehová/.